Vychovaný som bol na „mayovkach“. Nie, to nie sú paštéty z pečene, ale knihy. Len čo som v knihe od Karla Maya objavil slovo „stopy“, hneď som vedel, že jazdci boli štyria, z nich traja neboli belosi, dvaja boli Apači, jeden bol náčelník Komančov a riadil koňa pod vplyvom ohnivej vody a štvrtý mal záhadnú pušku a nebol opálený. Tušil som, že pod Tatrami ma čaká ťažká úloha. V duchu som dumal, čie stopy sa tu možno objavili, žeby to bol yeti? Náš slovenský, tatranský yeti? To by bolo úžasné a bola by to skutočná senzácia. Ako teda dopadlo moje stopovanie pod Tatrami? Výsledok je tu.
Vlak spoločnosti RegioJet
občas ide rýchlejšie, občas veselo aj na červenú, ale stopy v snehu nezanecháva
Volám "yeti" ukáž sa a stále nič
Skúšam to na južnú stranu, ale bezvýsledne, yeti sa neukázal
Vyruší ma dvojička, ďalšie prekvapkanie, vlaky chodia len po jednej koľaji
Postrk zabezpečuje ďalšia dvojička
Modrá reklamná na 601
Na opačnej strane čakám na osudovú 11
Žiadne stopy yetiho som nenašiel, preto schádzam nižšie a sledujem 350.007
Vraciam sa vyššie pod Štrbu a sliedim po okolí,
no okrem gorily 350.020 žiadna iná opica v okolí...
Idem, idem a zrazu stopy, lenže to si len niekto na vysokej nohe žije...
A ďalšie stopy, ale yetiho to nie sú, konštatujem sklamane...
Ruch na trati neustal, postaral sa o to aj motorový vozeň pre trakčné vedenie
Modrý nebol len MVTV ale aj ďaľšia gorila na vlaku...
A ďalšia modrá, tentokrát poľská dvojička na Štrbu sa driape...
Slovenská zelená dvojička sa už zo Štrby púšťa dolu len...
Zelená rakaňa tlačí ostošesť hore ťažký vlak...
Na osobnom vlaku si to pre zmenu 163.124 valí...
Rakane majú svoj deň, ďalšia sa snaží dostať svoj vlak tam hore...
A tu už obe rakane sa akoby na saniach dolu kopcom gúľajú...
A hneď po nich sa v tichosti Pendolino prehnalo...
Jeden nakladný vlak za druhým, niekedy jav nevídaný, no výluka už skončila...
A ďalší osobáčik do Popradu
Hneď po ňom rýchlik z Bratislavy...
Rozhliadam sa dookola, či stopy yetiho neobjavím,
keď tu zrazu čierna mátoha na mňa vyskočí
Ty ty ty, mátoha čierna... no nakoniec to rušeň bol...
Opäť jeden žltý vlak...
Už som balil veci, keď poschodový hliník okolo mňa prešiel
Keď sa traťový ruch konečne na chvíľu utíšil, aj svoje stopy som mohol vyfotiť...
Nie, to nie sú stopy yetiho,
toto sú stopy známeho (ne)tvora, ktorého meno "šotouš" je...
Príhovor do srdca (ne)tvora „šotouša“:
Vážený „šotouš“ akejkoľvek národnosti a štátnej príslušnosti,
si pri našich železničných tratiach vždy vítaný,
ale ak pôjdeš aj nabudúce fotiť svoje obľúbené vlaky, či už pod naše Tatry, alebo inde, tu na našom krásnom Slovensku,
nezabudni po sebe upratať. Svoje plastové fľaše, poháre, plechovky a iný odpad, ktorým si si spríjemňoval a krátil svoj „šototrip“, si láskavo zober späť so sebou a odchoď ho do koša pre odpadky, ktorý nájdeš na stanici, alebo do kontajnera pred domom, kde bývaš.
V opačnom prípade sa možno práve za tebou objaví YETI, a ten Ti tie tvoje odpadky napchá do... batohu, samozrejme.
Ďalšie stopy "šotouša"...
Len čo som všetko vyfotil,
aparát som do batohu odložil,
nestihol som ani yetiho vyfotiť, na vozíku sedel,
čo krátko na to okolo mňa prešiel,
tak snáď nabudúce, yeti...
Fotografie vlakov budú pridané do príslušných albumov. Úsmevný text myslený vážne a foto: © autor