Železničné.info pro PDA

V súvislosti so vznikom prvých lokomotív, resp. rušňov, pochopiteľne parných, sa začalo riešiť aj ich označovanie. V prvopočiatkoch sa rušňom prideľovali rôzne mená, ktoré vystihovali vzťah rušňa napr. k jeho konštruktérovi, alebo ku krajine, kde rušeň premával. Známy je napr. parný rušeň BIHAR, ktorý 20. augusta 1848 priviezol prvý parný vlak z Gänserndorfu, cez Marchegg do Bratislavy.

Označovanie rušňov menami spočiatku vyhovovalo, keďže ich bolo málo. Ale postupne, s rozvíjajúcou sa železnicou, sa rušne začali označovať číselne chronologicky (podľa časovej postupnosti) a k číselnému označeniu sa pripojilo doplnkové písmeno. Číslice a písmená boli odlievané z bronzu samostatne a na rušeň sa pripevňovali každé zvlášť. S postupným vznikom rôznych štátnych a súkromných železničných spoločností a tratí sa situácia v označovaní rušňov stala neprehľadná. Okrem narastajúceho počtu železničných spoločností to bolo aj z dôvodu nejednotného označovania. Stávalo sa, že rovnaké označenie malo viacero rušňov, ktoré sa od seba vzájomne líšili konštrukčne a technickými parametrami. To bolo dôvodom na vznik prvých systémov označovania rušňov, ktoré mali snahu do označenia dostať čo najviac údajov o rušni. Keďže neexistovali žiadne medzinárodné predpisy a normy pre označovanie rušňov, každá železničná spoločnosť si vlastné rušne označovala vlastným systémom, v dôsledku čoho vznikli rôzne systémy označovania rušňov.

Označovanie ČSD

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku ČSR 28. októbra 1918 vznikli tiež ČSD, ktoré prevzali jednak rakúsko-uhorské rušne, ale aj rôzne rušne, ktoré sa v priebehu prvej svetovej vojny vyskytli na území novovzniknutej republiky, a ktoré mali rozličné označenie. S cieľom zjednotiť a zjednodušiť označenie rušňov, resp. koľajových vozidiel sa začalo od roku 1921 do roku 1924 prechádzať na nový systém označenia, ktorý navrhol Ing. Vojtěch Kryšpín, šéfkonštruktér z První českomoravské továrny na stroje v Prahe Libni (neskôr ČKD). Nový systém označovania začal platiť od 1. januára 1925 a platil až do 31. decembra 1987. Tzv. Kryšpínove označenie v sebe zahŕňalo informácie o základných technických údajoch koľajového vozidla. Toto označenie bolo kombináciou písmena a číslic a vyjadrovalo rad, konštrukčnú skupinu a inventárne číslo rušňa.

Rad hnacieho koľajového vozidla (okrem parných rušňov) bol označený veľkým písmenom a číslom (vysoké boli 140mm). Parné rušne nemali označenie písmenom, ale iba číslicami. Pre vozidlá s normálnym a širokým rozchodom to bolo štvormiestne číslo, pričom štvrtá číslica sa oddeľovala bodkou a bola menšia ako prvé tri (predtým 120mm, neskôr 100mm), čím sa od nich odlišovala. Pre vozidlá úzkorozchodné to bolo trojmiestne číslo, pričom tretia číslica sa oddeľovala bodkou a bola menšia ako prvé dve číslice. Inventárne (poradové) číslo vozidla bolo dvojciferné číslo (od roku 1965 to bolo trojciferné číslo), ktoré bolo uvedené za radovým označením. Vlečkové rušne sa zvyčajne označovali inventárnym číslom od 501 a vyššími.

Písmená vyjadrujúce druh koľajového vozidla (boli možné niektoré kombinácie):

A - v 40. a 50. rokoch dreziny a nákladné automobily so železničnými kolesami; po roku 1993 akumulátorové vozidlá,
E - elektrické hnacie vozidlá pre jednosmernú sústavu (tiež akumulátorové hnacie vozidlá),
S - elektrické hnacie vozidlá pre striedavú sústavu,
ES - elektrické hnacie vozidlá pre jednosmernú a striedavú sústavu,
T - motorové rušne,
M - motorové vozne,
R - riadiace vozne ucelených jednotiek (bez vlastného pohonu),
N - vložené vozne ucelených jednotiek (bez vlastného pohonu),
U - úzkorozchodné hnacie vozidlá,
TL - turbínový motorový rušeň.

Kombinácie písmen:

EMU - úzkorozchodná elektrická jednosmerná jednotka,
TU - úzkorozchodný motorový rušeň.

Význam jednotlivých číslic v označení radu koľajového vozidla

Prvá číslica označuje počet spriahnutých alebo hnacích náprav.

Druhá číslica u vozidiel s normálnym a širokým rozchodom po pripočítaní čísla 3 a vynásobení 10 vyjadruje najvyššiu dovolenú rýchlosť; pri úzkorozchodných vozidlách vyjadruje približnú hmotnosť na jednu hnaciu, resp. spriahnutú nápravu v tonách.

Tretia číslica u vozidiel s normálnym a širokým rozchodom po pripočítaní 10 vyjadruje priemernú hmotnosť na jednu hnaciu, resp. spriahnutú nápravu v tonách. Ak priemernú hmotnosť vynásobíme prvou číslicou, získame tzv. adhéznu hmotnosť, t.j. hmotnosť na všetkých nápravách vyvíjajúcich ťažnú silu.

Štvrtá menšia číslica, oddeľovaná od prvých troch (pri úzkorozchodných vozidlách tretia číslica, oddeľovaná bodkou od prvých dvoch) vyjadruje konštrukčnú skupinu. Číslicou 5 sa napr. označovala konštrukčná skupina širokorozchodných vozidiel.

Označenie tendrov parných rušňov a význam jednotlivých číslic:

Tendre sa označovali podobným spôsobom. Rad tendra označovali tri číslice (vysoké 140mm). Konštrukčnú skupinu označovala štvrtá číslica (vysoká 120mm, neskôr 100mm). Za ňou nasledovalo inventárne číslo (100mm vysoké číslice).

Prvá číslica po pripočítaní čísla 3 vyjadruje objem priestoru pre palivo v metroch kubických.
Druhá a tretia číslica vyjadrujú priamo objem priestoru vodnej nádrže v metroch kubických.
Štvrtá číslica za bodkou označuje konštrukčnú skupinu tendra.

Príklad:

Označenie parného rušňa rušeň 486.007 s tendrom 930.003

4: štyri hnacie nápravy,
8: (8+3)x100=110km/hod. maximálna rýchlosť,
6: (6+10)=16t priemerná hmotnosť na nápravu; adhézna hmotnosť je (16x4)=64t
0: číslo konštrukčnej skupiny,
07: inventárne číslo rušňa (siedmy vyrobený kus v sérii)

9: (9+3)=12, teda 12 m³ objem priestoru pre palivo (uhlie),
30: teda 30 m³ objem priestoru vodnej nádrže,
0: číslo konštrukčnej skupiny,
03: inventárne číslo tendra (tretí vyrobený kus).

Usporiadanie náprav

Medzinárodný systém označovania náprav (osí) platí od 30-tich rokov 20. storočia a v súčasnosti ho upravuje medzinárodný predpis UIC 650 V. Podľa tohto predpisu sa hnacie nápravy označujú veľkými písmenami, ktoré vyjadrujú počet hnacích náprav (osí) podľa abecedy. Popisovanie náprav sa uvádza od prednej časti koľajového hnacieho vozidla smerom dozadu.

A = 1 náprava, B = 2 nápravy, C = 3 nápravy, D = štyri nápravy atď.

Parné rušne a staršie motorové a elektrické rušne mali hnacie nápravy mechanicky spojené (napr. spojnicami, kardanom), v tom prípade išlo o skupinový pohon. Ak má náprava samostatný pohon, za veľkým písmenom sa uvedie malá nula „o“.

Bežné nápravy (behúne), ktoré prenášajú len hmotnosť hnacieho koľajového vozidla, sa označujú číslicami, ktoré vyjadrujú ich počet.

Hnacie nápravy a behúne upevnené pohyblivo voči hlavnému rámu (otočné alebo rajdovné) majú za označením (číslicou) uvedený apostrof. V opačnom prípade sú nápravy a behúne uložené pevne v ráme. Ak sa napr. rušeň skladá z viacerých dielov, označí sa každý diel samostatne, medzi označenie každého dielu sa vloží znamienko plus (+).

Príklad:

Usporiadanie náprav parného rušňa rušeň 486.007 s tendrom 930.003:

2´D 1´+ 2´2

Výklad niektorých pojmov:

lokomotíva – hnacie koľajové vozidlo určené na ťahanie iných vozidiel a neprispôsobené na prepravu osôb a vecí (nákladov); rušeň

rušeň – koľajové vozidlo na ťahanie vlakov, lokomotíva; elektrický, dieselový, parný rušeň

vlak – koľajový dopravný prostriedok na väčšiu vzdialenosť, súprava vozňov s lokomotívou, osobný vlak, nákladný vlak, motorový vlak

tender – špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody do parného rušňa; zásobník

tendrovka – parný rušeň s nádržami na palivo a vodu na spoločnom ráme; tendrový rušeň

náprava – časť vozidla, ktorá drží kolesá, os; predná, zadná náprava

Pramene: